Kult materstva, to mnou rezonuje už niekoľko mesiacov. Pred týždňom sa mi toto slovné spojenie vynorilo v momente keď som sa rozplakala pri dojčení. Najprv som cítila hnev, lebo to dieťa zaspáva už skoro 1,5h a z mojej bradavky si spravilo cumel a potom som sa posadila a rozplakala a s plačom som mu povedala, že dnes už cicík nedostane, že mi to vadí, necítim sa dobre. A on ma pohladil a povedal “mamina pohode”..
Zaspal v mojom náručí..
Mnou prechádzali výčitky, smútok, zmiešané pocity, že už ho nechcem dojčiť a potom, že moje nervy to fakt chcem skončiť?.. No intenzívna menštruačná fáza. Presne tak to mám, keď som v menštruačnej fáze chcem s tým seknúť a potom zas nie..
A začala som pozorovať odkiaľ pramenia tie výčitky. Strach zo zlyhania, nie som dosť.. Strach, že tým, že ho nebudem dojčiť rovnako dlho ako Zoe (to boli 3 roky) mu dám akoby menej priestoru, mojej lásky..
A potom som sa dopracovala k tej ilúzii. K tým výkonom, ktoré som si priniesla z bytia v nerovnováhe, z bytia vyslovene v mužskej energii. Musím predsa ako dobrá mama dojčiť a dojčiť do odstavenia a dá sa to a to je jediná cesta.
A aj keď sa to už vnútorne vo mne melie a často cítim emočný zmätok a nejde mi prepínať sa z matky do milenky, predsa musím ešte dojčiť. Lebo vývoj, lebo imunita, lebo.., lebo.., lebo..
Nemusím!
Nemusíš!
Nie si zlá mama!
Neublížiš dieťaťu!
Neoberieš ho o tvoju lásku!
Práve mu ukážeš, že rešpektuješ svoje pocity. Že vnímaš seba, svoje telo a aj keď to pre teba nie je jednoduché vieš, že iba keď dáš sebe slobodu, dáš ju aj ostatnym.
Takže aktuálne dojčím keď som s tým ok. Keď mi to nie je prijemne, atd atd tak proste nedojčim. Áno plače a občas aj ja s ním, ale príjmam tento proces. Potvrdzujem jeho pocity a pomaly si už udávame pravidlá.
Tak veľmi sme precítili nedostatky vo výchove pri našich predošlých generáciách, až sme skĺzli do druhého extrému, vykonávajúc ho, ale z podobnej pozície oddelenosti od seba a svojej intuície.
Všetko čo konáme z pozície strachu, nám neprinesie nič len ďalší strach.
