“Nekrič/nepišti, bolí ma z teba hlava/trhá mi to ušné bubienky!”
🤭
Počuli ste to ako malé bezstarostné poskakujúce víly, alebo ako malí šantiaci chlapci?
Viete čo to väčšninou v nás vyplo?
A teraz možno automaticky, podvedome(a nevedome) túto vetu používate pri svojich deťoch tiež.
Hlas je naša forma vyjadrenia sa, vypúšťania nadbytočnej energie z tela..Hlasom vieme dať najavo našu hranicu a vieme ním aj harmonizovať svoje telo a čakry.
Deti to prirodzene vedia a aj robia, pri veľkom vzrušení a radosti majú vyšší tón a tým vypúšťajú (doslova) paru. Keď sa hnevajú opäť vkladajú energiu do zvuku, aby odpustili z tela prebytok emócie.
Keď sú v kľude hmkajú si nejakú melódiu lebo sa harmonizujú.
My sme túto schopnosť postupne stratili a koľké/koľkí z nás sa hneď zháčime keď máme hovoriť pred ľuďmi(cítiš tú guču v krku) alebo keď máme spievať. Ženy mi často opisujú akú hanbu pociťovali, keď ich vlastné telo pri pôrode nabádalo vydávať zvuk.
Skús sa zhlboka nadýchnuť a výdychom hovoriť áááá, znovu sa nadýchni a s výdychom daj ééé..
Potom to skús s ííí,óóó,úú.
Dovoľ si to precítiť a byť nahlas, cítiš tú úľavu?
Predlho mi trvalo kým som začala mať môj hlas rada. Aj keď mi mnohí dookola hovorili, aký je upokojujúci.. Potrebovala som jeho silu zavnímať.
Presne pri domácom pôrode nášho Kvida, som mohla čeliť tomu zvláštnemu pocitu-hanbe. Ja som ju prekročila a zvučila som a tancovala celý pôrod (krúžila som panvou osmičky).
Milovať svoj hlas učíme naše deti, veľa spievame a tancujeme, zvučíme a aj keď mám niekedy pocit, že výšky našich detí sú vysoké, viem, že je to len frekvencia inej emócie a ja sa môžem naladiť